Metafora domu a domácnosti ma pri premýšľaní nad cirkevným zborom neprestáva inšpirovať odvtedy, čo som si založil rodinu a neskôr prevzal zodpovednosť za rodičovský dom a jeho zveľadenie.
Podobne môžeme vnímať aj náboženskú komunitu. A to nás môže inšpirovať pri hľadaní odpovede, akú budúcnosť má náš cirkevný zbor.
Pri slove dom sa nám v mysli vybaví materiálna stavba slúžiaca na konkrétny účel, kým slovo domácnosť reprezentuje neviditeľnú stavbu medziľudských vzťahov a väzieb ľudí, ktorí spolu žijú a navzájom na seba vplývajú. O cirkevnom zbore môžeme premýšľať materiálnou optikou jeho nehnuteľností rovnako ako optikou medziľudských vzťahov, ktorými napodobňujeme nepredmetný boží svet.
Od raného detstva pozorujeme okolie a intuitívne sa učíme, čo slová dom a domácnosť znamenajú. V dospelosti sa snažíme vytvoriť trvalý vzťah lásky a opory a rozšíriť rady potomkov, ktorým odovzdáme nadobudnutý majetok. Je dosť možné, že sami budeme musieť dom postaviť a neskôr ho odovzdať našim potomkom.
Naši predkovia vedeli, že deti sú kapitál. Viac rúk predsa viac spraví. Práca bola kľúčovým nástrojom obživy domácnosti. I keď platí, že skôr, než z detí bude úžitok, je potrebné ich dlho živiť a hlavne vychovávať. Je to investícia s návratnosťou v horizonte desaťročí a priznajme si: nie každý z nás vie dobre investovať. (Tu mi napadá ďalšia metafora výsadby sadu, to by bol ale tento blog pridlhý.)
Túžba po deťoch zväčša núti rodičov postaviť či obstarať si nové obydlie. Je to projekt celoživotného významu vyžadujúci si niekoľkoročnú intenzívnu námahu a pravdepodobne desaťročia trvajúcu ekonomickú námahu. Odkiaľ k tomu v dobe uctievania pohodlia nabrať silu? Nachádzame ju pri pohľade na našich malých potomkov, ktorí sa nám v ranom detstve mocú popod nohy a prapodivne nás nabíjajú energiou.
Ako nám pribúdajú roky, pozorujúc a porovnávajúc iných, premýšľame o kvalite domu a domácnosti. Jeden dom je opravený, iný nie. Jedno manželstvo je harmonické, iné nefunkčné. Niekde žije veľa detí, inde málo. V jednej domácnosti je dôležitá rovnomerná deľba prác, v druhej sú povinnosti asymetrické. Niekde sa členovia rozprávajú o svojich pocitoch a potrebách, v inej sa to nenaučili. Niektorých od malička učia zaobchádzať s peniazmi (je to predsa univerzálny prevodník hodnoty), iným zasa chýba schopnosť peniaze zarobiť. Niekde dokonca vidíme neobývane schátrané domy.
Asi tušíte, že o kvalite domu a domácnosti môžeme premýšľať v dvoch odlišných, avšak navzájom prepojených rovinách. Materiálnej (ekonomickej) a sociálnej. Sú domácnosti, v ktorých nechýbajú peniaze a domácnosti, v ktorých nechýba láska a podpora. Určite nechcem, aby čitateľ nadobudol dojem, že spomínané roviny je potrebné vidieť v polarite typu: ak A = 1, potom B musí byť 0 a naopak. Chudoba predsa nevytvára lásku a nedostatok lásky nerobí človeka bohatým.
Tento príspevok čítate zrejme preto, lebo ste sa chceli dozvedieť čosi o náboženskej komunite. Zdieľam preto aspoň pár myšlienok, ktoré s doposiaľ napísaným súvisí.
Poznám zbory s opravenými budovami (symbol materiálneho bohatstva) a vysokým priemerným vekom účastníkov bohoslužieb. Naopak, poznám zbor s veľkou nedeľnou besiedkou a nedostatočnými priestormi na spoločné stretania. Ľudia sú v prípade cirkevných zborov cennejší kapitál ako nehnuteľnosti.
Poznám zbory, v ktorých práca stojí a padá na malom počte zamestnancov. Slovo zamestnanec je tu vlastne nevhodné, nakoľko predpokladá mzdu, ktorú títo ľudia od cirkevného zboru nedostávajú. A poznám zbory, ktoré hospodárne delia prácu medzi mnohých svojich členov. Možno sa pýtate, kto ich to naučil? V rodine je to primárne úloha rodičov, no samotného autora tohto blogu to naučila až jeho manželka. Lepšie neskôr ako nikdy.
Apropo, rodičia. Ich výchovná a socializačná rola je v domácnosti kľúčová. Kto je týmto rodičom v prostredí cirkevného zboru? Určite duchovný pastier, presbyterstvo či staršovstvo. Tieto kľúčové osoby cielene vtláčajúce náboženskej komunite charakter zdravej domácnosti s jasnými rolami, vzájomnými povinnosťami a starostlivosťou jedných o druhých. Poznám zbory, ktoré svojich členov cielene vychovávajú.
Kvalita cirkevného zboru sa meria schopnosťou napĺňať náboženské potreby jej členov napriek tomu, že samotní členovia zboru dokážu málokedy svoje duchovné potreby jasne pomenovať. Dôležité je, že duchovným potrebám rozumie pastier zboru. Jeho rola a kvalita je v našom prostredí kľúčová. Prekvapuje ma preto, ako náboženské komunity prehliadajú význam pastorálneho remesla a starosti o svojho farára.
Základným merateľným ukazovateľom kvality cirkevného zboru je jeho schopnosť rásť. Stúpajúci počet ľudí navštevujúcich rôzne stretnutia zboru nám totiž naznačuje, že tieto stretnutia sú pre nich dôležitým duchovným, sociálnym, ba dokonca duševným obohatením.
To, že klesá význam náboženských inštitúcií ešte neznamená, že sme si ako ľudia prestali klásť dôležité otázky typu: Prečo mám ráno vstať a ísť do práce? Pre koho som tu potrebný? Prečo sme sa s manželkou navzájom odcudzili? Ako mám byť dobrou matkou? Prečo sa pre niečo trápim? Ako sa mám vysporiadať so stratou blízkeho človeka? Aké vzťahy ma obohacujú? Obohacujem aj ja druhých? Aké potreby má môj život a aké má poslanie? Dokážem vidieť potreby ľudí okolo seba? A čo na to všetko hovorí môj Boh? …
Cirkevné zbory sú dedičmi náboženských pokladov, ktoré zapadli nánosmi prachu. Našim predkom doterajšie rituály a tradície mohli dávať zmysel, no súčasný život prežívame o poznanie inak, než oni v minulosti. Kto z nich sa napríklad obával, že ho umelá inteligencia pripraví o prácu.
V cirkevnom zbore potrebujeme premýšľať o potrebách dnešných ľudí a o tom, ako tieto potreby začať napĺňať. A ako čo najrovnomernejšie distribuovať naše dary a slúžiť si navzájom. Aj vaša náboženská komunita môže začať rásť. No možno sa budete musieť odhodlať postaviť nový dom.
(Autor je lektorom digitálneho kurzu Rozpočet a rozvoj zboru. Viac sa o podujatí dočítate kliknutím na odkaz nižšie.)